Rumunsko bojovalo v I. sv. vojne na strane Dohody proti Nemecku a bolo teda v podstate víťaznou krajinou. V 20. rokoch sa aj tu objavil náznak ekonomickej prosperity avšak kríza zo začiatku 30. rokov hosp. progres zastavila. Rumunsko bolo jednou z najchudobnejších krajín Európy pred I. vojnou ako aj po nej.
V 20. rokoch vzniklo niekoľko protofašistických hnutí kritizujúcich demokratický režim a volajúcich po zmene ústavy. V r. 1923 vznikla v Jasove Liga kresťanskej národnej obrany (Liga apararii National Crestine) na čele ktorej stál A.C.Cuza. LKNO hlásala orientáciu na Taliansko a Nemecko a ostro kritizovala „prožidovskú“ politiku Francúzska. Na svojej vlajke používala LKNO hákový kríž v bielom poli, starý a rumunskými rasistami už v r.1910 používaný symbol.
Základom programu LKNO bol antisemitizmus, ktorý doslova fascinoval Cuzovho chránenca, predáka antikomunisticky orientovaných študentov menom Corneliu Zelea Codreanu. LKNO však nezískala väčšiu masovú podporu. V 30. rokoch sa spojila s Národnou agrárnou stranou a vznikla Národná kresťanská strana, ktorú nemeckí nacisti považovali za svoju pobočku v Rumunsku. Ani táto strana však nezískala väčšiu podporu.
V r. 1927 sa od LKNO odtrhla skupina mladých antikomunistických študentov vedená Codreanom a založila Légiu archaniela Michaela (Legiunea Arhanghelului Mihail). Codreanu sa stal známym, keď už v roku 1924 zavraždil policajného prefekta a bol oslobodený porotou, keď dokázal že tak urobil v sebaobrane. Z právneho hľadiska légia nebola organizáciou. Nebola registrovaná, nebola právnickou osobou, nebolo to občianske združenie ani politická strana. Išlo o dobrovoľný zväzok – niečo ako teraz naziskinheads. Sami sa nazývali legionári. Dôvodom prečo vystúpili z LKNO bol nesúhlas s Cuzovým výlučným antisemitizmom. Ten legionári považovali len za jeden z mnohých problémov.
Legionári skladali rituálnu prísahu na kríž, najčastejšie niekde v posvätných lesoch a v noci, v žiare fakieľ a za spevu nekonečných národných piesní. Každý nový legionár si mohol obliecť zelenú košeľu a používať rímsky pozdrav (heilovanie) sprevádzaný slovami – Na zdar! Nech žije légia a Kapitán! (Sanatate! Traisca Legiunea si Capitanu!). Od začiatku bola légia predovšetkým organizáciou mladých – študenti, robotníci, vojaci, klérus a stredná vrstva do 30 rokov. Prvé schôdze mali len malý úspech, zúčastnilo sa ich len niekoľko stoviek ľudí. Codreanu uskutočnil niekoľko ťažení po rumunských dedinách. Na bielom koni, v ľudovom kroji a s krížom v ruke, obklopený legionármi v zelených košeliach s bielym krížom na prsiach, s hajdúskymi čapicami na hlave a s vlajkami v rukách vchádzal do dedín, rečnil v kostoloch a organizoval tzv. tábory ľudu, kde sa spievali donekonečna národné a náboženské piesne. Počet legionárov sa rozrastal a okolo r. 1930 to už bolo masové hnutie s miliónom členov. 12. apríla 1930 Codreanu založil Železnú gardu (Garda de Fier). Pôvodne slúžila ako ochranka legionárov pred štátnou represiou (niečo ako SA v Nemecku), neskôr bola Garda zaregistrovaná ako politická strana. ŽG samozrejme prebrala program légie – antisemitizmus, antikomunizmus, korporativizmus. Do programu ŽG sa dostal aj tzv. naizmus – filozofický smer vytvorený profesorom Nae Ioneskom, ako svojím spôsobom unikátna ideológia v celej histórii európskeho fašizmu, založená na náboženskom mysticizme. Naizmus vychádzal z geto-dáckej tradície (Gepidi – germánsky kmeň žijúci na území Rumunska v 6.stor., Dákovia – skýtsko-kelstský kmeň obývajúci územie Rumunska do 6. stor). Základom bola legenda o Zalmoxidovi, propagujúca potešenie zo smrti. Z toho Ionesku vyvodil záver, že politický zločin prestáva byť zločinom, lebo je založený na vyššom princípe a je diktovaný čistým úmyslom.
ŽG bola režimom rospustená v r. 1931 a potom znovu v r. 1932. Na druhej strane sa legionári tešili podpore kráľa, a mohli kandidovať do parlamentu pod názvom Codreanova skupina. Medzi priaznivcami légie a Gardy boli bohatí finančníci ako Malaxa, ľudia z kráľovej suity, dôstojníci armády a polície. Kráľ Carol sa dokonca domnieval, že by legionárov mohol využiť pre svoje plány. V druhej polovici 30. rokov podporovali Gardu aj nemeckí nacisti. Pod tlakom represií založil v r. 1935 Codreanu stranu Všetko pre vlasť (Totul pentru Tara) a légia sa stala na čas menej deštruktívna. Železná garda existovala tajne aj naďalej. V rokoch 1933 až 1937 sa z legionárskeho hnutia stalo naozaj masové hnutie. Dôležitým faktorom bola účasť ľudí ako generál Cantacuzino (hrdina I. svetovej vojny) a kontakty s oficiálnou konzervatívnou pravicou – vedenou v tom čase Iuliom Maniom. Tieto kontakty a zbližovanie légie s konzervatívcami urazili kráľa, ktorý mal s Maniom dlhodobý spor. Americký novinár poznamenal: “Carolova žiarlivosť na Codreana vychádzala z faktu, že Codreanu robil všetko, čo si Carol len prial robiť. Carol chcel byť milovaný svojim ľudom a najmä mládežou a Codreanu bol ten, ktorý ich náklonnosť ukradol.“
To, že légia v r. 1933 až 1937 utlmila násilné akcie z nej ešte nerobilo štandartnú stranu. Išlo stále o extrémistickú organizáciu žiadajúcu etnickú čistku a diktatúru, a dokonca došlo k vnútornému pnutiu keď radikáli zákaz násilia odmietali. Nič menej legionárska strana Všetko pre vlasť získala 16% hlasov a stala sa treťou najsilnejšou stranou. Získali 66 poslaneckých mandátov a mala cez 34 000 miestnych buniek. Prolegionárskych bolo desať denníkov a nespočetné množstvo tzv. nezávislých spravodajcov. Legionárov podporoval celý rad významných intelektuálov ako N.Ionesku (ideológ hnutia), básnik Radu Gyr, Mircea Eliade, Emil Cioran či Constantin Noica. Ešte dôležitejšia bola stále stúpajúca podpora z radov dôstojníkov armády – najmä z okruhu generála Iona Antonesca.
V januári 1938 urobil kráľ Carol II. a jeho šľachticko-armádna suita štátny prevrat!!! Išlo o likvidáciu demokratického zriadenia a zavedenie kráľovskej diktatúry. Za normálnych okolností by bola légia oporou takéhoto systému. Politické spory a žiarlivosť kráľa, či jeho obava z konkurencie, donútila légiu prejsť do ilegality. Vo zvláštnom cirkulári Kapitána (vodcu légie) stálo: „ Náš čas ešte neprišiel, je to ešte ich čas“. Krátko na to dostala légia citeľnú ranu. V noci z 18. na 19. apríla 1938 bola pozatýkaná väčšina funkcionárov bývalej ŽG, strany Všetko pre vlasť a vodcov légie, vrátane Codreana. Kapitán bol odsúdený na 6 mesiacov spolu s asi 2000 legionármi. Do vedenia légie sa prepracoval krajský kapitán z Banátu Horia Sima.
Carolov prevrat bol vlastne jedným z posledných diktátorských prevratov v Európe po Maďarsku 1920, Taliansku 1922, Bulharsku 1923, Poľsku 1926, Juhoslávii 1929, Portugalsku 1932, Nemecku 1933, Rakúsku 1933, Litve 1934, Estónsku 1934 a Grécku 1936. V priebehu 30. rokov sa rumunský volič stal v podstate nepriateľom tradičných strán, ktoré obviňoval z toho čo sa stalo v krajine, keď politici nadradili svoje osobné záujmy nad národné. Kráľ Carol postavil do čela vlády antisemitu A.C. Cuzu, napriek tomu, že jeho strana dostala vo voľbách necelých 8% hlasov. Cuzova vláda nariadila niekoľko rasistických zákonov, ale prenasledovala aj legionárov, v ktorých videla konkurenciu. Po dvoch mesiacoch bola nariadená prísna cenzúra, vyhlásený výnimočný stav a zrušené všetky politické strany. Na miesto nich bola vytvorený Front národnej obrody (FNO), všetci poslanci sa stali poslancami tejto strany a nosili svetlomodré uniformy. Nová ústava legalizovala kráľovskú diktatúru. Prebiehala prestavba štátu na korporativistický fašistický štát. Všade boli heslá Kráľ a vlasť, všetky organizácie boli „zglajšaltované“. Všetci ľudia boli zaradení do stavov a niekoľkých regionálnych organizácií. Mládež do Stráže vlasti (Straja Tarii – Hitlerjugend). Légia sa postavila proti, pretože cítila, že kráľ jej berie vietor z plachiet. Carol sa rozhodol jednať. Pripravil rumunskú Noc dlhých nožov. Codreanu dostal 10 rokov vo sfalšovanom procese. Po stretnutí s Hitlerom nariadil Carol Codreanovu likvidáciu. V noci z 29. na 30. novembra 1938 bol spolu s 13 ďalšími legionármi zastrelený počas zinscenovaného pokusu o útek. Legionári chystali pomstu. O rok neskôr zavraždili premiéra Calineska. Carol odpovedal nevídanými represiami – popravených bolo 252 legionárov a ich mŕtve telá boli vystavované v rumunských mestách. Násilie sa stupňovalo. Bez Codreana a ďalších vodcov sa légia dostávala pod priamy vplyv Himlerovej SS (mnoho legionárov emigrovalo do Nemecka). Carol musel pod tlakom Nemecka, armády a novej medzinárodnej situácie (porážka Francúzska) ustúpiť. Na jar 1940 vydal kráľ legionársku amnestiu a nový kapitán légie Horia Simu sa stal ministrom vlády. V novej vláde Iona Gigurta mala obnovená Železná garda troch ministrov. Kráľ veril, že on sám sa stane šéfom légie. V tom sa vak prepočítal. Jeho hviezda zhasínala. Légia nechcela ani počuť o človeku, ktorý zavraždil Kapitána. Armáda zaujala postoj mŕtveho chrobáka. Konzervatívne sily sa báli légie, nie kráľa. Bolo nutné vytvoriť silu, ktorá udrží légiu na uzde – to ale Carol nedokázal. V lete bol nútený povolať generála Antonesca – vodcu fašistickej ale nie legionárskej kliky v armáde. Preniesol na neho svoj titul Conducator a abdikoval v prospech svojho 17 ročného syna Michala. Tým bol vytvorený priestor pre Antonesca, aby upravil pomery v štáte, ktorý chcel byť silou mocou fašistický, ale nevedel, ktorá forma fašizmu by to mala byť.
Antonescu najskôr kontaktoval demokratické konzervatívne sily, tie ale spoluprácu odmietli. Ostala jedine légia. V septembri vyšiel v tlači dekrét podpísaný kráľom Michalom a vodcom rumunského štátu a predsedom rumunskej vlády Antoneskom, ktorom stálo: „Rumunský štát je národne legionársky štát. Legionárske hnutie je jediné oficiálne uznané hnutie nového štátu. Generál Antonesku je conducatorom národne legionárskeho štátu a hlavou legionárskeho hnutia. Horia Sima je veliteľom legionárskeho hnutia.“
Vládu ovládli legionári Sima, Strudza, Petrovicescu, Ghika. Boli tam však aj traja demokrati preferovaní Antonescom do hosp. ministerstiev. Codreanu svojho času tvrdil, že légia nebude zasahovať do vládnych záležitostí pokiaľ nebude mať vycvičené a vychované vlastné kádre. Teraz sa zdecimovaná Garda vnútila ako jediná sila.
Antisemitizmus sa presadil už za Carola. Židia boli šikanovaní, vyvlastnení a rasovo oddelení. Antonesku sa snažil násilie légie tlmiť a protestoval u legionármi ovládanej polície. Protižidovská politika sa mu vymkla z rúk. Bol zriadený Rumunizačný úrad, cez ktorý bol prevádzaný majetok Židov na štát. Antonesku, ktorý si uvedomoval ekonomické škody sa rozhodol zasiahnuť – zatiaľ však nemal dosť síl čeliť légii. Légia v podobe Železnej gardy ovládala 5 ministerstiev, najmä vnútro a políciu. Ovládala kompletne celú tlač a propagandu. Aj na ostatných ministerstvách ovládala ŽG posty štátnych tajomníkov, vedúcich odborov či sekcií. Ovládala všetkých 46 regionálnych prefektov a mala k dispozícii aj svoju „legionársku políciu“. Antonesku musel čakať. Zatiaľ sa orientoval na to, čo mal s légiou spoločné – na Nemecko. Rumunsko došlo v tzv. II. Viedenskej arbitráži o územie Sedmohradska (v prospech Maďarska) a Dobruže (pre Bulharsko), čo bolo po Besarábii a Bukovine ďalší úder rumunskej integrite. Fašistom sa to ťažko vysvetľovalo a jediné východisko bolo naviazať sa na Nemecko ešte pevnejšie, pretože len Hitler bol jedinou šancou, že Rumunsko dostane sporné územia späť. Antonesku sa spoľahol, že Hitler v budúcom spore s légiou uprednostní hospodársky záujem Nemecka (stabilita Rumunska) pred politickým.
Po celý november 1940 Železná garda okázalo pochovávala svojich mučeníkov z čias Carolovej diktatúry a snažila sa národu vnútiť kult Codreana. Úplne vážne sa uvažovalo o jeho kanonizácii. Navrhovalo sa postavenie obrovského pamätníka v Karpatoch a premenovanie menovej jednotky z lei na codreni. Súčasne sa garda vyhrážala pomstou. Koncom novembra zavraždili v jilavskej väznici legionári 65 predstaviteľov Carolovej diktatúry. Súčasne vyvliekli z domu a verejne zavraždili ekonóma Virgila Madgearu a historika Nicolae Iorgu. Antonesku na zasadaní vlády vyzval gardu aby odsúdila „spravodlivosť ulice“. Namiesto toho to garda označila ako prejav revolučnej spravodlivosti. Legionárska tlač hlasne kritizovala štátne inštitúcie a armádu a požadovala ich „očistu“. Na Silvestra chceli gardisti pozabíjať všetkých politikov, aby do nového roka vstúpilo Rumunsko čisté. Antonesku bol donútený jednať. Otázka znela: ako sa zbaviť Železnej gardy bez toho, aby nestratil podporu Nemecka. Antonesku sa znovu na priamych rokovaniach snažil presvedčiť Hitlera poukazom na to, aké nebezpečenstvá predstavuje garda pre stabilitu dodávok ropy pre Nemecko. Hitler sa od gardy neodvrátil a odporučil Antoneskovi s légiou vyjednávať. Zároveň pobočky SA, SS a SD v Rumunsku inštruovali legionárov, že majú ich podporu. Napriek tomuto sa Antonesku odvážil k „malému“ kroku a odvolal veliteľa polície. Posmelená garda sa rozhodla k prevratu. 21.januára 1941 začalo povstanie Železnej gardy. Vedľa nemeckej podpory sa garda spoliehala na určitý vplyv v armáde. Nakoniec sa na jej stranu pridal len jediný generál a pár dôstojníkov. Antonesku bol v defenzíve a bál sa Nemecka, preto sa rozhodol v prvý deň nenasadiť armádu proti légii. Možno sa spoliehal, že sa garda zdiskredituje sama. Po celej Bukurešti sa zatiaľ plienilo, vraždili sa Židia a oponenti, horeli synagógy. Rozhlas vysielal gardistické piesne a prejavy, vyzýval k boju a k revolúcii. Niektorí gardisti zošaleli z revolučného opojenia a s plačom strieľali po chodcoch. Druhý deň priniesla svetová tlač správy o povstaní. Gardisti ráno ubili niekoľko mladých vojakov, čo obrátilo verejnú mienku na stranu vlády a čo je podstatné obrátilo to Hitlerovu mienku. Nemecká vláda okolo obeda tlmočila Antoneskovi podporu a poobede bolo po povstaní. Železná garda prestala existovať a legionárske hnutie prešlo do pasivity. Vodcov Gardy odviezli Nemci v uniformách wehrmachtu do Nemecka s čím Antonesku súhlasil. Zároveň ale žiadal Hitlera o potrestanie exponovaných násilníkov z radov Gardy. Sima sa sťažoval Himlerovi že „generál Antonesku vydal prísny rozkaz, že dôstojníci musia odmietať akýkoľvek kontakt s legionármi a tí, ktorí sú aktivisti legionárskeho hnutia musia z armády odísť. Dôstojníci, ktorí sympatizujú s legionárskym hnutím, sú zadržiavaní a pod dohľadom.“
V priebehu niekoľkých mesiacov bolo pozatýkaných asi 9000 gardistov. Tretina z nich bola postavená pred vojenský súd a 1842 ich bolo odsúdených (väčšinou na 2-10 rokov). Légii bolo zakázané vytvárať akékoľvek organizácie.
Nemecko vyvíjalo na Conducatora ešte niekoľko týždňov tlak, a snažili sa mu vnútiť omladenú gardu. Antonesku to odmietol a tak až do konca vojny si Hitler sťažoval, že generál odmieta spojiť osud Rumunska so stranou fašistického typu. To ale neznamená, že Antoneskov režim bol menej fašistický. Korporatívne prvky platili aj naďalej podobne ako rasové zákony. Rumunsko sa aktívne zúčastnilo holokaustu a dokonca brutalita rumunských bezpečnostných síl ďaleko predčila nemecké SS. Povestné boli vlaky smrti. Keďže plyn bol pre Rumunov drahý vymysleli systém vraždenia Židov založený na využívaní prázdnych vagónov. Vlaky s ropou smerujúce na Ukrajinu (k rumunskej armáde) sa späť vracali prázdne. Tak sa napchali Židmi a bez zastávky smerovali späť k Ploesti. Kým dorazili na miesto bola väčšina Židov mŕtva od smädu – zbytok pobili. Antoneskovo Rumunsko sa zapojilo do útoku na ZSSR po boku Nemecka. 130-150 000 rumunských vojakov podelených do dvoch armád pod velením gen. Ciuperku a Dumitresca postupovalo do jadra Ruska v rámci skupiny armád Juh. Pri Stalingrade utrpeli ťažké straty, ale bojovali ďalej až do r. 1944 keď Rumunsko kapitulovalo. Okrem týchto bojových jednotiek pôsobili na Ukrajine okupačné sily. Rumunsko dostalo od Nemecka ako vojnovú korisť územie Besarábie a Transnistrie. Mala to byť kompenzácia za II. arbitráž. Rumunské okupačné sily boli preslávené svojou brutalitou. Znásilňovanie a sadistické zachádzanie boli prítomné vo väčšej miere ako u SS. Za tieto vojnové zločiny bol po vojne Antonesku popravený a spolu s ním ďalšie stovky rumunských fašistov.
Na koniec treba ešte spomenúť ostatné fašistické hnutia existujúce v Rumunsku popri légii. Prvou stranou ktorá sa otvorene hlásila k fašizmu bola v r. 1919-1922 Stráž národného uvedomenia (Garda Constienteii Nationale). Talianskym fašizmom sa inšpirovala v Kluži založená Rumunská akcia a v Bukurešti Národné fascie. Obidve skupiny v r. 1925 sfúzovali do LKNO. V r. 1932 založil plukovník v zálohe Stefan Tatarescu Rumunskú národne socialistickú stranu ako vernú kópiu NSDAP. O rok neskôr sa M. Manoilescu postavil do čela Národnej korporatívnej ligy s programom, prevzatým od talianskych fašistov. Ani jedna z týchto strán však neprekročila hranicu marginality.
ANCEL Jean: „Documents Concerning the Fate of Romanian Jews during the Holocaust,
Jerusalem, 1986“
Kolektív pod vedením AMESCU Vasile: „ The Participation of the Romanian Army in the
Anti-Hitler War“, Bukurešť 1966
FISHER Stephen: „Twentieth Century Romania“, New York 1991
KUTINA Zdeněk: „Rumunsko“, Praha 1970
TEJCHMAN Miroslav: „Válka na Balkáne. Balkánské státy v r. 1939-41“, Praha 1982 a v r.
1941-42 Praha 1986
TEJCHMAN Miroslav: „ Balkánsky fašizmus“ Praha 1989
ROTSCHILD, Joseph : „ East Central Europe between the Two World Wars“, Seattle 1974
CODREANU, Corneliu Zelea: „For my legionaires“, Madrid 1977
-Slávo-
V novembri 1989 padol stalinistický monopol a Československo sa začalo meniť na rozvinutú kapitalistickú demokraciu. Čo ale znamenal november pre pracujúcu triedu? Zúčastnila sa ho ako autonómny politický aktér, vyšla z neho obohatená o skúsenosť vlastnej aktivity a moci? V ďalšom vysielaní Rádia Priama akcia sa spolu s členom skupiny Kolektívne proti kapitálu pozrieme na anatómiu udalostí, ku ktorým došlo v novembri a decembri 1989, na význam Občianskeho fóra a na to, akú úlohu vo vzťahu k pracujúcim zohrala jeho občianska ideológia nepolitickej politiky. V utorok 24.11. od 20.00. Hrať budú hity 80. a 90. rokov.
